Cintorín hrdze

Počnúc detektívnym úvodom strháva čitatela príbeh sústružníka Janiho Hábetlera až po tragické vyústenie zhusteným, miestami až vecne suchým podaním nabitého deja. Na úzadí svetových udalostí (od prvej svetovej vojny po naše časy), ako aj domácich spoločenských zmien, odohrávajú sa pred nami ako vo filmovom slede rozličné všedné, radostné i chmúrne, i velmi ťažké chvíle zo života proletárskej rodiny Hábetlerovcov, žijúcej v okrajovej štvrti Budapešti. Krstenia, svadby, úmrtia, práca, zábava, slzy i smiech, zvady i zmierenia, láska i nenávisť, všetko, čo prežívajú hrdinovia knihy za štyridsať opisovaných rokov — našlo vo Fejesovom podaní celkom ojedinelý, strhujúci, skoro baladický obraz. Proti tomuto obrazu, najmä proti niektorým jeho nemilosrdne ostrým kontúram, sa, prirodzene, mnohí v autorovej vlasti i búrili, ba ho i odmietali. Kniha mala teda nielen súhlasný, ale i kritický ohlas, najmä zo strany niektorých dlhoročných funkcionárov a kritikov s netvorivým prístupom k marxistickému rozboru spoločenského dosahu diela. No výsledkom diskusií tak či onak ostáva, že Fejesov „Cintorín hrdze“ je prínosom v politickom, etickom, dobové morálnom zmysle, i priebojným umeleckým činom v rámci súčasnej svetovej literatúry.