Pozvanie na popravu patrí k tomu najlepšiemu čo Nabokov napísal po rusky. Výrazne sa od ostatných próz odlišuje aj tým, že je to jeho jediný pokus o antiutópiu, žáner, ktorý si získal vo svetovej literatúre 20. storočia mimoriadnu obľubu. Tento inak ťažko definovateľný útvar (alegorický román či surrealistická novela s nádychom grotesknosti) plne zobrazuje autorovu víziu sveta. A do takéhoto sveta plného nedôvery a egoizmu nás vovádza svojím príbehom o Cincinnatovi. Cinncinatus C. je odsúdený na smrť, len preto, že je iný ako ostatní. Okolitý svet sa s tým nedokáže vyrovnať a tak ho radšej odsúdia, uväznia a “pozvú“ na vlastnú popravu. Jeho odlišnosť mu aj možno závidia. No svet ho ďalej mučí tým, že mu neprezrádza termín jeho popravy a dokonca ho aj predĺži. Cinncinatus žije v neistote, ľahostajnosti osudu. Z nudy a aj strachu zo smrti píše listy, ktoré sú tak prepracované, že aj keď napíše vlastnej žene Marfínke ona ho nepochopí a považuje Cinncinata za čudáka, ďalej číta knihy, ktoré mu aspoň trochu spríjemňujú pobyt vo väzení pevnosti.